Obsah

História obce

hasičiNa území dnešnej obce Mašková bolo sídlisko pilinskej kultúry, hromadný nález bronzov z mladšej doby bronzovej. Obec s farou je doložená z roku 1332-1337. Patrila Haličskému panstvu. V 16. storočí ju dosídlili valasi. V roku 1828 mala 64 domov a 518 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec a výrobou fajok. Poľnohospodársky charakter si obec zachovala aj za I. ČSR. V roku 1932 tu boli nepokoje pre exekúcie. Rokoch 1938-1939 časť obce osadilo maďarské vojsko, značnú časť chotára do roku 1945 pripojili k Maďarsku.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli:

Moscvilla (1332), Maskfalu et Lehota (1385), Maschkova (1786), Masskowá (1808); maďarsky Maskova, Maskófalva.

 

Kultúrne dedičstvo

Významné osobnosti
fotofoto
Pôsobisko:                                                                                       Rodisko:
Koloman Banšell (1850-1887)                                                    Daniel Maróthy (1825-1878)
básnik, pôsobil tu v rokoch 1851-1859                                       básník

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť

 

Všeobecne

Podľa obecnej kroniky sa v 19. storočí ľudia venovali hlavne svojim hospodárstvam. Gazdovstvá však boli chudobné. Vďaka okolitým lúkam a mokrým klimatickým podmienkam sa darilo v živočíšnej výrobe. Najviac dominoval chov husí. Vyššie na stráňach mali dobré podmienky pre chov oviec. V rastlinnej výrobe sa dobre darilo bôbu a hrachu, ale pestovalo sa aj obilie a zemiaky. Aj napriek tomu, že obec bohatá nebola, v niektorých dvoroch bola úroda taká bohatá, že s ňou mohli chovať aj dobytok. Veľkou nevýhodou obce bol nedostatok dreva. Ledva stačilo pre potreby gazdov.

Asi v polovici 20. storočia veľkým prínosom pre obec bolo roľnícke družstvo nielen pre hospodársky, ale aj pre spoločenský život. Začal sa chovať plemenný dobytok a ošípané. Neskôr koncom šesťdesiatych rokov v centre dediny sa dokončila výstavbu kultúrneho domu a kostola. A aj vďaka družstvu, mali obyvatelia Maškovej pre spoločnské aktivity priestor. Spolok hasičov a mládežnícky klub sa pravidelne starali o zábavy a koncerty. No napriek, výstavbe kostola a kultúrneho domu, počet obyvateľov nestúpal. Skôr to bolo naopak. Dosť za to mohol vtedajší tlak štátu na urbanizáciu územia. V duchu racionalizácie zanikla škola a aj farári postupne prestávali byť tým, čo kedysi.
Zdroj: MY Novohradské noviny, ročník 18, číslo 31

 

História kostola

fotoKostol, ktorý pred koncom druhej svetovej vojny zapálili Nemci, mnohí odborníci považujú za jeden z najstarších v Novohrade. Podľa fotografie je evidentné, že bol postavený v románskom slohu. Po roku 1600 bol opravovaný. Pravdepodobne vtedy drevenou nadstavbou podvihli zvonicu a postavili novú strechu. Neskôr, v roku 1793 pristavali dve nové krídla. Domáci ich volajú lupočské a lehotské, podľa dedín, ktoré ležali v ich smere. Maškovčania dokázali oddanosť svojmu kostolu najmä v roku 1622, keď zámocká pani Katarína Forgáchová poslala hajdúchov, aby kostol zhabali pre katolíkov. Farníci sa spolu s odvážnymi potomkami Bratríkov z Prahy skryli v kostole a vyzbrojení motykami a vidlami hajdúchov vyhnali. Kostol potom vydržal až do 2. Svetovej vojny.
Zdroj: MY Novohradské noviny, ročník 18, číslo 31

 

Predkovia

Gróf Forgách mal troch synov. Najstarší bol Tomáš. Veľmi rád jazdil na koni, túlal sa po svete a tak sa raz vybral takmer k moru, na majetky v Sedmohradsku. Mladší, Gregor, chcel poznať aj to, čo je skryté pod zemou. Preto sa aj s družinou usadil za susedným kopcom, kde kutiská starovekých keltov nanovo prekutávali. Najmladší bol Miško. Vybral sa na skusy až za rieku Volgu. Keď sa Tomáš po troch rokoch vrátil, bolo že to slávy. Okrem zlata, hodvábu a krásnych koní, prihnali z Valašska aj stádo oviec. Toľko ich bolo, že ich len ku potoku, tam kde dnešné Tomášovce ležia, zavracali. No a najmladší Miško, ten vraj čudných ľudí priviedol. Ani do zámku ho s nimi nepustili. Na hlavách mali kožušiny a len sem tam im bolo slovko rozumieť. Keď sa ich pýtali, odkiaľ idú, neustále len Moskova, Moskova opakovali. Ani v dedine ich nechceli a tak ich Miško dolu potokom k jelšovým mokrinám odviedol. Tam im už ľudia pokoj dali. Takto vraj podľa povesti miestnych z polovice predminulého storočia, tri dedinz v okolí Haličského zámku povznikali. Isté je, že Forgách aj život v Maškovej, ktorá sa do listín ako Moscvilla už v roku tisíctristotridsťdva zapísala, rozhodujúco ovplyvnil.
Zdroj: MY Novohradské noviny, ročník 18, číslo 31

Ťažké časy počas 2 svetovej vojny

 

V roku 1939 časť júžného Slovenska a aj územie obce Mašková patrilo Maďarsku. Vďaka grófovi Forgáchovi táto okupácia trvala len 3 dni. Aj keď už obec patrila opäť Slovensku, ľuďom to život poriadne skomplikovalo. Hranica išla hneď za dedinou po Haličskou horou. Pod Lehôtkou pretínala súčasnú cestu a ďalej viedla poza Haličský cintorín. Za dedinou išla po hrebeni kopca. Obec ostala takmer odrezaná od sveta. Okres sa nachádzal v Lovinobani a spojenie tým smerom skoro žiadne. Najhoršie bolo, že obyvatelstvo stratilo možnosť cestovať do Lučnca a tým značnej časti odpadla možnosť dochádzať za prácou a možnosť predaja na štvrtkových trhoch. Väčšinou sa predávali výrobky živočíšnoho charakteru ako maslo, hydina, mlieko, syr a aj zelenina.
Zdroj: MY Novohradské noviny, ročník 18, číslo 31